Showbiz|09.06.2017|15:48
Lepší ako čaj na verande

Občas treba vypnúť a začítať sa do oddychovky, ktorá vás prenesie v čase i priestore. Vychutnajte si túto nádhernú historickú romancu o maliarke a právnikovi.

Claire Laurentová zo všetkého najviac túži namaľovať niečo, čo jej prinesie uznanie, lenže jej otec od nej žiada, aby kopírovala a falšovala diela.
Keď ju okolnosti donútia utiecť z domu, do cesty jej vstúpi právnik Sutton Monroe, ktorý jej preukáže láskavosť tým, že ju nevydá úradom. Neskôr jej však odmietne prísť na pomoc, v dôsledku čoho sa Claire nazdáva, že sa v ňom mýlila. Keď sa ocitne v prostredí nashvillskej smotánky, Claire začína veriť, že svoj sen preniknúť do sveta umenia má na dosah ruky. No iba ak jej minulosť ostane utajená.

Federálne vojsko zničilo Suttonovi domov, zhabalo pozemky a teraz hrozí, že ho pripraví aj o česť jeho rodiny. Vďaka odhodlaniu získať späť, čo mu patrí, odhalí pravdu, ktorá ho môže stáť viac, než si kedy vedel predstaviť. A okrem toho aj ženu, ktorú miluje.

Nezmazateľný dojem je strhujúci príbeh o národe, ktorý sa zotavuje z vojny; o vykúpení zranených a láske muža a ženy, ktorí nájdu odvahu dívať sa na seba samého i jeden na druhého v pravom svetle.
Príbeh sa odohráva v nashvillskom historickom sídle Belmont, veľkolepej usadlosti, ktorú dala pred občianskou vojnou postaviť Adelicia Acklenová.

„Tamera Alexanderová opäť napísala román s pestrým príbehom, bohatý na historické detaily a postavy so živými, dýchajúcimi charaktermi, ktoré ma nútili smiať sa i plakať. Je lepší ako sladký čaj na verande. Nezmazateľný dojem je skutočný úspech! Chcem žiť v Belmonte!“ vyznala sa slávna spisovateľka Francine Riversová.

Začítajte sa do novinky Nezmazateľný dojem:

Francúzska štvrť, New Orleans, Louisiana
7. september 1866

Claire Laurentová si prezerala dokončený obraz na maliarskom stojane, čo stál pred ňou a hoci sa nedal opísať výrazom majstrovské dielo, bola si istá, že táto maľba je dosiaľ jej najlepšou. Prečo potom cíti také sklamanie? Prečo jej pod vrstvami krinolíny a čipky stekajú malinké kropaje potu? Prebehla si dlaňou po kučerách a pustila špinavý štetec do pohára s terpentínom. Dobre vedela prečo. A toto vedomie v nej len prehĺbilo pocit viny.
Pohľad jej padol do pravého dolného rohu plátna, toho, ktorý bol vyhradený na umelcov podpis. Nedokázala sa prinútiť podpísať tento obraz. Nie tým menom. Pretože spomedzi všetkých krajiniek, zátiší a portrétov, ktoré namaľovala, žiadny v nej nevzbudzoval pocit, že je skutočne jej…
Až tento.
Cez otvorené okno dnu zavanul prudký vlhký vánok, ťažký od blížiaceho sa dažďa. Vyzrela zo svojej spálne do mesta a vdýchla vôňu slaného vzduchu, ktorý sa niesol od zálivu. Pohliadla na Vieux Carré, staré námestie, ktoré už toľkokrát maľovala, že mohla zatvoriť oči a aj tak videla každý jeho detail: rady pastelových budov zhrčených dokopy a lemujúcich úzke ulice, balkóny z ozdobného čierneho železa, ktoré skrášľovali visiace košíky s prepadávajúcimi neskoro-letnými kvetmi. Táto kombinácia dodávala tejto časti mesta preň typický šarm a krásu.
Niet divu, že sa aj napriek útrapám predchádzajúcich mesiacov do New Orleansu rýchlo zamilovala.
Pravidelné tik-tak, tik-tak, ktoré vydávali hodiny na kozubovej rímse, vymeriavalo sekundy. S naučenou ľahkosťou z pľúc uvoľnila vzduch. Vstala zo stolčeka a natiahla sa – daň za to, že posledné večery končievala tak neskoro a zobúdzala sa priskoro. Nedalo sa však tomu vyhnúť. Namaľovať tento obraz jej trvalo dlhšie, než predpokladala.
Oveľa dlhšie, ako jej otec neustále pripomínal.
Bolo takmer pol tretej a otec naliehal, aby opustila galériu najneskôr o tretej. Vedela, že by nemala dovoliť, aby ju jeho požiadavka trápila. Nebolo to prvýkrát, čo trval na tom, aby odišla a nechala ho „konzultovať“ so zákazníkmi. No neznamenalo to, že by nevedela, čo v tom čase robí. Čo je náplňou ich rodinného obchodu.
V uplynulých týždňoch však býval príliš nervózny a ich vzťahu to vôbec nepomáhalo. Hoci to nebol mierny muž, rozhodne zvyčajne nemával ostrý jazyk. Ale v posledných dňoch by jediný jeho pohľad dokázal rozkrojiť chlieb.
„Claire Elise? Où es-tu?“
Pri jeho hlase stuhla. „Oui, otecko. Som tu hore.“
Znova pozrela na plátno, zápasiac s absurdným nutkaním ukryť ho. Niečo v jej vnútri nechcelo, aby obraz videl. Ešte nie. A – ak by to bolo v jej moci – najlepšie nikdy. Azda by mu mohla povedať, že ešte nie je dokončený. No jediný pohľad na ňu mu prezradí všetko. Predstieranie bola zručnosť, ktorú si nikdy neosvojila – nie tak ako on.
Náhlivé kroky hore schodmi jej prezradili, že nemá dostatok času, aby zastrčila maľbu do prázdneho priestoru za skriňou, navyše, prehodiť cezeň tkaninu neprichádzalo do úvahy, keďže posledné ťahy štetcom urobila len pred chvíľkou. Možnože ak mu povie, koľko pre ňu tento konkrétny obraz znamená, dovolí jej ponechať si ho.
Mala však pocit, že rozhovor dopadne veľmi podobne ako ten pred šiestimi mesiacmi po matkinej smrti – keď mu tak rozhodne, ako sa len odvážila, povedala, že už viac nechce maľovať „týmto spôsobom“. Nikdy predtým ju otec neudrel, no mala pocit, že v tom okamihu to chcel urobiť, a tak túto tému viac nenadhodila.
Až doteraz.
„Fíha…“ Kroky zastali vo dverách za jej chrbtom. „Tak si ho napokon dokončila, non?“
Tón jeho hlasu, ktorý bol miernejší ako v to ráno, v nej vzbudzoval nádej, že sa mu zlepšila nálada. „Áno… dokončila.“ Pripravujúc sa na jeho reakciu – a kritiku – s napätými nervami odstúpila nabok.
Uprene naň hľadel. Potom zažmurkal. Raz, dvakrát. „Jardins de Versailles… už zase.“ Na sánke sa mu napol sval. „Toto nie je obraz, na ktorom sme sa dohodli.“ Pozrel na ňu, potom znova na plátno. Črty mu sprísneli pod zaujatým posudzovaním. „Ale… badať v ňom drobné zlepšenie.“
Claire pocítila, ako sa jej pri tomto náznaku chvály upokojujú nervy. Až kým neuvidela…
To známe iskrenie v jeho očiach. Otec svojím spôsobom vedel oceniť umenie, no srdcom bol obchodník. Bila sa v ňom hrdosť na jej umelecké nadanie a túžba po zisku z predaja obrazov.
Jej obrazov…
Irónia tejto myšlienky sa jej v hrudi usadila ako kameň a zaliala ju nečakaná – a nebezpečná – vlna odvahy. „Otecko, ja…“ Slová sa jej zasekli v hrdle, a to sa na ňu ešte ani len nepozrel. „Potrebujem sa s vami o niečom pozhovárať. O niečom, čo je pre mňa veľmi dôležité. Viem, že nie ste…“
Vyletela mu ruka a ona cúvla.
Zdalo sa však, že otec si to ani nevšimol. „Toto nie je krajinka, na ktorej sme sa dohodli, a ani to nie je to, čo som zákazníkovi opísal, ale…“ Skúmavo si prezeral jej stvárnenie paláca Ľudovíta XIV. a okolitých záhrad, potom si dôrazne povzdychol.

Milan Buno, literárny publicista

 
 
 
Stiahni si aktuálne číslo magazínu WomanMan